Deti, po dovŕšení 18 rokov, by sa mali samé rozhodnúť, či sa chcú pridať k niektorému z náboženských smerov alebo nie. Náboženstvo ako výučbový predmet na školách nemá čo hľadať! Pán farár na školskom dvore, pri slávnostnom zahájení školského roku tiež nemá čo hľadať! Nech sa deti, počas školskej dochádzky oboznámia s filozofiou i s náboženstvami, nech získajú prehľad a nech pozorujú a analyzujú, nech si utvoria svoj názor. Ale nenúťme ich „prepánajána" aby sa učili od malička niečo, čo by mal človek prijať za svoje už ako zrelý jedinec. A to je otázka viery v boha.
Prečo je na svete toľko moslimov a ich počet rastie? Nie je to len v pôrodnosti moslimských krajín. Ak si moslim zoberie kresťanku alebo neveriacu, dieťa sa musí stať moslimom. Islam sa pokladá za nadradený voči ostatným náboženstvám. Deti musia byť od malička vedené k islamu a nemajú žiadnu možnosť voľby. Toto isté, len v „slabšom" prevedení funguje i u kresťanov, zvlášť u rímskokatolíckej cirkvi, kde dieťa katolíkov, musí byť pokrstené a takisto by malo byť vedené v tejto náboženskej viere.
A tak našich drobcov rodičia od malička učia, že darčeky nosí Ježiško a v nebíčku býva Pánbožko. Rodičia sú pre dieťa vždy najväčšou autoritou a deti tak veria od malička nezmyslom, ktoré sa „tradujú" v súvislosti s náboženstvom. V škole ich prihlásia namiesto etiky na predmet „náboženstvo" a pán farár im rozpráva rozprávky o stvorení sveta za 7 dní, o trojjedinosti boha (čo taký malý človiečik ťažko môže vôbec chápať), naučí ich odriekavať Otčenáš a poučí ich o dôležitosti navštevovať stánok boží. Z detí potom vyrastú mladí ľudia, ktorým vo väčšine prípadov je náboženstvo aj tak ukradnuté a neriadia sa podľa jeho prikázaní. No napriek tomu sa hrdo hlásia k tej či tej cirkvi a v sčítaní ľudu uvedú, že sú napr. katolíci tak ako aj ich deti. Veď naša spoločnosť stále posudzuje ľudí, ktorí sú „veriaci" ako lepších a naproti tomu tí, čo sú ateisti, sú určite nemravní a horší. „Tak prečo nebyť veriaci?"
„Prečo nebyť veriaci?" Lebo cirkev ako taká je nepotrebná. Každý súdny, trochu rozmýšľajúci človek musí prísť na to, že cirkev ako nositeľka náboženstva je predovšetkým nástrojom moci. Bola je a bude. V mene cirkvi boli v minulosti napáchané mnohé zločiny. A rokmi sa nič nemení - náboženskí fundamentalisti sa dopúšťajú denne krívd a nespravodlivosti.
Na to, aby sme boli „dobrí ľudia", nepotrebujeme Bibliu ani pána farára. Nepotrebujeme cirkev!
Pokiaľ bude cirkev úzko prepojená so štátom a dokonca financovaná štátom, zrejme sa nedočkáme žiadnej zmeny v spoločnosti a ani rozumnej koncepcie výučby náboženstiev na školách.
Preto chcem takto apelovať aj na tých, ktorí budú v tohtoročnom sčítaní ľudu rozmýšľať nad kolónkou 23. Ak nie ste skutočne presvedčenými veriacimi, zaškrtnite radšej „bez vyznania". Štatistické údaje budú celkom iste použité pri rozdeľovaní štátnych peňazí cirkvám.
